Základné držanie fujary

Držanie nástroja pri hre nepozná predpísaný a teda ani jednotný úzus. V praxi sa vyskytuje viacero spôsobov držania, ktoré sa od seba líšia. Povieme si spôsob najvhodnejší. Pri hre na fujaru sa stojí. Ľavou rukou uchopíme fujaru asi v úrovni najvyššieho bočného hmatového otvoru medzi palec a ukazovák. Prostredný prst zakrýva najvyššiu dierku. Palcom pravej ruky zakryjeme dierku prostrednú, prostredným prstom dierku najnižšiu.

Ovládanie dychu

Fujara je nástroj aerofonický, vzduchozvučný, ľudove povedané nástroj fúkací. Vzhľadom k tomu, že ide o nástroj pomerne veľkých rozmerov a že k základom techniky tvorenia tónu patrí prefukovanie do vyšších harmonických (alikvótnych) tónov, otázka dychu je veľmi dôležitá, ba môžeme povedať, že prvoradá. Je rozhodne dôležitejšia ako hmatová technika.  Nadychovanie musí byť rýchle, intenzívne, pri nadychovaní netreba brať maximum vzduchu, lebo tým vznikajúci vnútorný tlak zabraňuje ekonomickému hospodáreniu s dychom, núti k vyrazeniu väčšieho množstva naraz a preťažuje dýchacie ústroje. Pri hre na fujaru sa zásadne nadychujeme ústami, ale často ústami aj nosom súčasne.

Vylúdenie prvých tónov

Keď fúkneme do fujary slabšie dostaneme tón nižší keď silnejšie ozve sa tón vyšší. Fúkaním do fujary pri zakrytí všetkých troch bočných hmatových otvorov dostaneme rozličné tóny. Ich výška závisí od intenzity vháňaného vzduchu. Tóny ktoré na fúkacích nástrojoch tvoríme technikou prefukovacou, voláme alikvótne tóny, (nazývané tiež harmonické) ktoré majú v hudbe veľký
význam. Ich vlastné fyzikálne zákonitosti sú základom vzniku tónu vôbec. Na fujare je možné vylúdiť alikvótne tóny od prvého až po desiaty. Dosahuje sa to jedine intenzitou vháňaného vzduchu.