Náš príbeh sa začal písať v 90. rokoch minulého storočia, kedy sme sa v zime vybrali do lesa odpíliť násady do záhradného náradia a našli sme krásne bazy, tak sme si povedali, že by sme ich mohli odpíliť a skúsiť z nich spraviť fujarky. Začali sme zháňať nebožiece, aby sme ich mohli prevŕtať, čo nebolo v tej dobe veľmi  jednoduché. Vedeli sme o fujarách, ktoré mali naši známi, tak sme si ich požičali a skúmali, ako sú zhotovené, pomerali, aké sú dlhé, aké majú veľke okienka, ako sú rozmiestnené dierky, ornamenty sme si poobkreslovali na pauzáky. Literatúra o výrobe nebola v tej dobe žiadna, internet ešte neexistoval a výrobcovia, ktorých sme navštevovali boli dosť skúpi na slovo, udržiavali si svoje poznatky v tajnosti a nechceli sa o ne s nikým podeliť. Našťastie sme zohnali kontakt na skvelého výrobcu Martina Psotu zo Žiliny, ktorý po telefonickom rozhovore bol veľmi ochotný a tak sa otec vybral vlakom za ním. Pán Psota sa s ním s radosťou podelil o všetky svoje skúsenosti a poznatky, vysvetlil fyzikálne zákonitosti nástrojov a dal nám tabuľky rozmerov jednotlivých fujár a píšťaľ. Prvé roky sa tomu venoval len otec, keď počas dlhých zimných večerov skúšal vyrobiť nástroje. Syna oslovil nástroj austrálskych domorodcov didgeridoo a tak ich začal z prevŕtanej vysušenej bazy vyrábať , keďže ich zhotovenie je pomerne jednoduché, hrával na nich. Postupne sa dostal k píšťalkám, koncovkám, fujarám.  V tom čase sme sa zoznámili so skvelým výrobcom Palkom Smutným z Dúbrav, ktorý bol nesmierne nadšený, že bude mať žiakov, s ktorými sa bude môcť podeliť o svoje cenné skúsenosti a veľmi nám v začiatkoch pomohol.

V roku 2005 sme dostali nápad pokúsiť sa vyrobiť skladané fujary z rôznych drevín pomocou sústruhu. Zaobstarali sme si sústruh a začali špekulovať, ako hranoly prevŕtať.V tom čase nám veľmi pomohol vynikajúci majster sústružník Ivan Vráb, ktorý nám pomáha dodnes. Najprv sme robili spoje drevené, drevo išlo do dreva, ale nebolo to veľmi dobré riešenie, kvôli tomu, že drevo pracuje stále a nástroj sa musí dobre skladať a dobre tesniť. Postupne sme spoj zdokanalili, a na drevo sme nalepili korkový plátok. Bolo to o niečo lepšie, ale takýto spoj má veľa nevýhod. Musíte mať veľmi tenké steny na spoji. Je problém drevo na spoji dobre naimpregnovať olejom, lebo keď ho naimpregnujete pred nalepením, tak korok dobre nenalepíte, a po nalepení korku už spoj nemôžete dobre naolejovať, lebo potom vám korok stvrdne a už nie je taký elastický.
Potom sme experimentovali s oceľovými a antikorovými rúrkami, ktoré boli celkom fajn, len mali jednu nevýhodu, že boli dosť ťažké a pri dhšom hraní bolievala ruka.
Pokračovali sme v experimentovaní s hliníkovými rúrkami, ktoré sme si dali naeloxovať. Tieto spoje sú absolútne spoľahlivé, veľmi ľahké, dajú sa povyťahovať, čím si môžete fujaru doladiť. Niektorým sa takéto spoje nepáčili, tak sme vymysleli nalepiť korkový plát na hliníkovú rúrku, na predok spoja nalepiť drevený nábeh a na svete bol ďalší typ spoja, ktorý je fajn.

V roku 2009 nás navštívil Róbert Puškár, že počul o našich fujarách a že by ich rád vyskúšal. Ich kvalitou bol udivený a opýtal sa nás, či by sme mu vyrobili fujaru o akej roky sníva. Mala to byť fujara z troch častí v ladeniach G a A, mala sa dať dolaďovať v rozsahu A-448 Hz až 430 Hz, keďže hráva s viacerými orchestrami a hudobníkmi a inak sa fujara správa, keď sa hrá pri mínus 5 stupňov a pri plus 35 stupňov. Mala mať rozmery do 70 cm kufra a samozrejme, mala vynikajúco hrať na rozfukoch, výškach, prefukoch, basoch, každý tón čistý a presný, ľahko chytateľný, nie na veľkú paru.  S fujarou je nesmierne spokojný, môžete ju počuť a vidieť na všetkých jeho vystúpeniach po celom svete. Za tento nástroj sme dostali najvyššie ocenenie Instrumentum Excellens 2010, ako aj Zlatá fujara 2010. Podobných fujár sme už vyrobili desiatky pre mnohých známych hudobníkov, môžete ich počuť na vystúpeniach. Róbert Puškár, Lúčnica, Orchester zlaté husle, SĽUK, Ján Šimiak – Družina, Jiří Stivín, Gérard Widmer – Naturton, Roderick Zeig, Marco Trochelmann, Winfried Skrobek, Stephen Rowely, Paulo Gaveli
FS Ondráš z Brna, FS Podpoľanec a mnoho iných folklórnych súborov ako aj fujaristov.

Po našich úspehoch na súťažiach nás oslovila kancelária prezidenta Ivana Gašparoviča, že si u nás objednávajú tradičné bazové fujary v G ako oficiálne dary pri návštevách. Pán prezident ich darovával osobne a vždy na nich zahral, takže potreboval kvalitné nástroje. Dostali ich japonský cisár, kráľ Nórska a mnoho hláv štátov celého sveta.

Prvotný impulz využiť fujaru ako muzikoterapeutický nástroj  prišiel pri čítaní knihy „Tajné dejiny hudby“ od známeho českého muzikológa, terapeuta, filozofa Vlastimila Mareka, kde pri obrázku fujaristu bolo napísane: „Slováci vôbec netušia, aký liečivý nástroj vo svojej fujare majú.“

Navštívil som Domov sociálnych služieb v našom meste, ktorý slúži ľuďom s rôznymi druhmi postihnutia.Vedel som, že sa tam venujú okrem iných terapií aj muzikoterapii a navrhol som im, aby to vyskúšali aj s fujarami, že im pár nástrojov darujem. Pani riaditeľka mi ponúkla, či by som si nechcel vyskúšať sám a tak som túto ponuku prijal, ako dobrovolník.

Ako prvého mi dali klienta s vyšším stupňom autizmu. 3 bočné hmatové otvory som zalepil lepiacou páskou (pri zatvorení bočných hmatových otvorov vydáva fujara 10 až 12 harmonických tónov v rade, ktoré v akomkoľvek poradí medzi sebou ladia) a podal mu fujarku do rúk. Sám ju intuitívne chytil a začal do nej s nesmiernym nadšením fúkať rytmickú melódiu, ktorú rôzne obmieňal. Vyzeral pri tom veľmi spokojne, kolísal sa z nohy na nohu a hral prevažne vyššie tóny, ktoré mu spôsobovali nesmiernu radosť z hry. Bolo problematické mu fujarku z rúk po vyše polhodine neprerušovanej hry zobrať. Personál sa zhodol v názore, že ho takéhoto spokojného a šťastného nikdy predtým nevideli. Táto skúsenosť ma uistila v mojej domnienke, že fujara, ako aj iné hranové alikvótne slovenské píšťaly, ako napr. koncovky si môžu nájsť svoje miesto, ako užitočné muzikoterapeutické nástroje po celom svete.

Človek pri hre na fujaru zvyčajne stojí a nástroj drží v obidvoch rukách, čím si precvičuje hrubú motoriku, zároveň aj jemnú motoriku, keď musí zakrývať a odkrývať 3 malé bočné hmatové otvory. Pri hre sa rýchlo nadychuje a pomaly a dlho vydychuje.

Prvé ornamenty sme si obkreslovali cez pauzáky z rôznych fujár a prekreslovali na naše. Vyrezávanie je doménou hlavne otca. Používa nožik a vyrezáva ich jednoduchým rezom, ako aj hlbokým, dvojitým. Ornamentálne rezby zvýrazňujeme uhlíkom a farbíme moridlami v rôznych odtieňoch. Na tento nápad prišiel otec, keďže práca s kyselinou dusičnou si vyžaduje prácu vonka pri teplote nad 20 stupňov a pri práci v miestnosti jej výpary velmi škodia. Vymyslel naliať moridlo do rysovacieho pera a nanášať ho na vyrezané ornamenty. Tento nápad sa dobre osvedčil a po jeho vzore ho používajú mnohí výrobcovia.

Na vrchnú časť používame 4 rôzne vzory. Dosť často pužívame symbol najvyššieho Slovanského boha Svaroga, ktorý je na Podpoľaní často používaný na krížoch, hradách domov a pod. Na kvety používame desiatky rôznych motívov a každá fujara je iná, žiadne 2 nie sú rovnaké. Okolo dierok dávame najčastejšie kvety po vzore Janka Sanitrára, ktoré sme našli v knihe Majstri, ako aj veľa iných vzorov, takisto sa dosť inšpirujeme knihou Fujara, ako výtvarné dielo. Veľa najmä zahraničným hudobníkom sa páči tzv. keltský vzor, ktorý tiež často používame. Je to pomerne jednoduchý, elegantný a veľmi peký. Keltská kultúra má na Podpoľaní bohatú tradíciu, keďže pred stáročiami tu dlhú dobu sídlili kelti a na Kaľamárke mali svoje veľké hradisko.
Za najkrajšie ornamenty považujeme prírodnú kesbu a farbu a štruktúru dreva. Veľmi často je to nádherná jaseňová kresba, orechová, čerešňová, hrušková, ako aj mnoho iných prekrásnych drevín, ktoré pri výrobe nástrojov využívame. Nástroje nakoniec politúrujeme šelakom.

Skoro od začiatku sa venujeme aj opravám fujár. Zo začiatku sme ich len čistili od nánosov zväčša repkového oleja, ktorý bol často používaný a narobil viac škody ako osohu. Postupne sme začali aj upravovať obôčiky, klátiky. Dokážeme vyladiť dierky, ak niektoré tóny hrajú nižšie. Rukami nám prešli stovky fujár zväčša od už nežijúcich majstrov ale veľa aj súčasných. Je len malé percento fujár, z ktorých by sme nedokázali vyrobiť skvelý nástroj. Mnohí výrobcovia k nám nosia hotové fujarky, aby sme im ich vylepšili.